Kanoe je indiánska loď, ale veľa úspechov a radosti už priniesla aj Slovákom. MATEJ BEŇUŠ si na nej vyjazdil dve olympijské medaily aj viacero cenných kovov z majstrovstiev sveta či Európy. O súperení na divokej, ale aj zamrznutej vode porozprával v podcaste Vykroč.
„Môžem sa opakovať stále a dookola, ale som nesmierne rád, že som si vybral vodný slalom, pre mňa najkrajší šport na svete, a že v ňom môžem súťažiť aj vo vyššom veku,“ povedal dlhoročný slovenský reprezentant Michal Martikán. Je pádlovanie na divokej vode aj pre vás najkrajší šport?
Vodný slalom je nádherný šport. Mám na ňom veľmi rád to, že sa stále mení a nie je monotónny ako napríklad plávanie, ktoré je pre mňa najťažší šport na svete. Mal som spolužiakov plavcov a je to neskutočná drina, navyše stále v rovnakom prostredí a dokola to isté.
Naopak, ja na tréningu aj tú istú kombináciu desaťkrát prejdem inak.
Ste rodák z Bratislavy, vyrastali ste v Petržalke. Vaša mama Jana bola úspešná československá reprezentantka vo vodnom slalome a viacnásobná majsterka sveta v raftingu na divokej vode, neskôr sa stala trénerkou. Aké bolo vaše detstvo v športovo založenej rodine s tak silným športovým vzorom?
Na začiatku musím povedať, že som veľmi nemal na výber (smiech). Otec je navyše bývalý päťbojár, reprezentoval Československo, mama spomínaná vodáčka a okrem toho boli obaja celoživotní telocvikári, ba otec ešte v sedemdesiatke stále učí. Obaja boli tiež aj tréneri, takže po škole sme išli rovno na tréning a vyrastal som v lodenici.
Samozrejme, ako malý som tam robil najmä „neplechu.“ Bolo to vtedy ešte v rýchlostnej kanoistike, no v jednom momente mama zobrala jednu skupinu do vedľajšej lodenice, kde sa vytvorila super partia a mnoho z nás ostalo pri vodnom slalome.
Vodný slalom je šport na divokej vode, v ktorom sa pretekári v kanoe či v kajaku snažia čo najrýchlejšie a bez chýb prejsť sériu bránok. Na olympiáde sa slalom prvýkrát objavil v roku 1972, druhýkrát potom až o 20 rokov neskôr. K akým zásadnejším úpravám pravidiel za posledné roky prišlo?
V roku 2004 som bol juniorský majster Európy a vicemajster sveta v poslednom roku, keď sa jazdilo na štvormetrových lodiach. Po olympijskom cykle sa vždy robia nejaké zmeny a úpravy a po olympiáde v Aténach došlo k skráteniu lode o pol metra na 350 cm, čo bola výrazná zmena.
Do roku 2008 a olympiády v Pekingu sa spočítavala prvá semifinálová jazda s finálovou, no dnes sa jazdí už iba na finálový čas. Pretekár sa musí dostať do finále, kde bývalo 10 pretekárov, no tento rok je ich už 12 a tam sa ide „od nuly.“ Zmenila sa tým dynamika, dravosť, riskovanie a všetky prejazdy sú oveľa rýchlejšie a riskantnejšie.
Preto je aj teraz ťažké dominovať a nie je žiaden pretekár v žiadnej kategórii, ktorý by vyhrával každé preteky. Finále sa totiž ide na hranici rizika.
Ako vnímate novú disciplínu kajak kros?
Ja som kanoista a táto disciplína sa jazdí iba na kajaku, takže to nie je moja disciplína. Samozrejme som to skúšal, keďže som mal možnosť štartovať na olympiáde, no popravde som si to veľmi neobľúbil. Je to také „surové“ a ide sa úplne inak, než nás učili odmalička – ide sa priamo na bránu a treba sa snažiť, aby vás niekto zhora nenabúral.
Ako je na tom slovenská vodno-slalomárska infraštruktúra?
V Čunove máme vynikajúci kanál, ktorý má výhodu, že nie je na pumpy. Preteká tadiaľ Dunaj, čo je obrovská výhoda. Keď spomeniem napríklad OH v Paríži, Londýne alebo v Riu de Janeiro, všade boli umelé trate, kde tri-štyri pumpy museli čerpať vodu, čo je neskutočne drahé. Ak si dobre spomínam, tak iba hodina spotreby elektrickej energie stála okolo 500 eur. Keď sme chodili ako pretekári po malých skupinkách, tréneri sa dohadovali s trénermi iných krajín, aby nás na tréningu bolo aspoň 10-15 a aby sme tú vodu dokázali zaplatiť.
Je to pre mladého športovca finančne náročný šport?
To neviem zhodnotiť, no určite sú aj finančne náročnejšie športy – sám mám troch synov, ktorí hrajú hokej a s tým sa to nedá porovnať. Popravde ani neviem, ako to majú aktuálne mladí slalomári, no na začiatku určite dostávajú aspoň základný výstroj – vestu, prilbu, pádla či loď.
V akom veku sa začína s trénovaním na divokej vode? Ako dlho trvá, kým sa odstráni strach a dieťa sa naučí využívať silu divokej vody vo svoj prospech?
Je to veľmi individuálne. Ja som začal vo veku okolo 10 rokov, no bolo veľmi dôležité, že som neprišiel od počítača a televízie a nezačal som od nuly. Je potrebné, aby deti prišli s určitou fyzickou výbavou, je to ťažký šport.
Hovorievate, že ste sa veľa naučili sledovaním videí a pozorovaním detailov. Ako vnímate svoj štýl a čo robíte inak ako ostatní?
Je pravda, že v minulosti sme veľmi veľa pozerali videá tých najlepších. Dnes už sú lepšie možnosti ako keď sme to pozerali na kamere na malej obrazovke alebo sme chodievali pozerať na tréning najlepších.
Ja mám trochu špecifický štýl, keďže mám 196 cm, čo je najviac zo všetkých vodných slalomárov. Otázku, či je výhoda byť nižší alebo vysoký, som dostal už mnohokrát. Mám síce dlhšie ruky a viac sily, avšak najväčšou nevýhodou je moja váha, keďže mám okolo 89-90 kilogramov.
Napadá mi situácia z olympiády v Paríži, keď bol vo finále aj malý Španiel a na otázku, koľko váži, mi odvetil, že 62 alebo 65 kg, skrátka oveľa menej než ja.
Sú rôzne kombinácie na trati, keď pretekári, ktorí majú 65 a 90 kg síce idú rovnakou rýchlosťou, ale valec pretekára s mojou váhou tak rýchlo nezastaví a nerozbehne a vznikajú straty. Záleží veľmi aj na charaktere vody a na tom, ako je postavená trať. Preto sa ani nedá jasne povedať, či je moja väčšia výška výhodou alebo nie.
Skúšali ste niekedy zhodiť zopár kíl, či by vám to pomohlo?
Skúšal som, v jednom čase som mal 85-86 kg, no to už mi výživový poradca hovoril že to je na hrane, aby som nedostal pásový opar alebo iné zdravotné problémy. Mal som vtedy veľmi málo tuku a diéta bola dosť prísna.
V akom veku ste absolvovali prvé vážnejšie preteky a aký ťažký bol pre vás potom prechod do seniorskej kategórie?
Prvé preteky som mal v roku 2002 vo veku 14 rokov na majstrovstvách sveta. Vtedy mohli byť v reprezentácii ešte štyri lode, dnes môžu byť už iba tri. Vo veku 15-18 rokov je juniorská kategória, ale tým, že som novembrový, súťažil som celý rok ako štrnásťročný. Bol som približne na 20. mieste, no neskôr som už v juniorskej kategórii zbieral viaceré medaily.
V prechode k seniorom pomohlo vytvorenie majstrovstiev Európy do 23 rokov, čo bolo lepšie, ako keby som v osemnástich štartoval rovno medzi mužmi.
Michal Martikán mal 16 rokov, keď sa stal najmladším víťazom Svetového pohára a o rok neskôr sa ako 17-ročný stal najmladším olympijským šampiónom (v Atlante 1996). Hovoril, že vedel využiť silu divokej vody vo svoj prospech. Stále platí, že vo vodnom slalome vie medzi mužmi zvíťaziť aj takýto mladý pretekár alebo bol Michal skôr výnimkou?
Bola to skôr výnimka. Michal má fantastický cit pre vodu a, samozrejme, v tých časoch sa jazdilo trochu inak ako dnes. Nielen vodný slalom, ale napríklad aj hokej sa vyvíja a viacerí skvelí hokejisti hovoria, že v dnešnej dobe by si už ani „nepípli“ – je to fyzické, dravé a rýchle.
Čo znamená mať výborný cit pre vodu?
Vo vodnom slalome si tak hovoríme, že najlepšie je prísť do cieľa čo najmenej unavený (smiech). Najmä z tréningov poznáme situácie, keď ideme šesť celých tratí, pričom jednu jazdu zvládneme za 100 sekúnd a v cieli máme tep 150, ale ďalšiu máme čas o 4 sekundy horší a tep 175. Keď človek nemá presné nájazdy alebo mu „nevyjde voda“, človek sa viac narobí a má mnohokrát aj horší čas.
V kanoe kľačíte. Čo vás najviac bolí po dlhšom tréningu?
Kolená, členky a niekedy si necítim nohy. Záleží aj od typu tréningu – ak ideme techniku, kde sa veľmi nenapíname a skôr sa s vodou hráme, tam vydržím dlho kľačať. Ale ak jazdíme šprinty a telo ide do laktátu, tam si musím vystúpiť skôr.
Výhoda je, že na všetkých moderných tratiach je výťah – prídeme do cieľa, výťahom sa vyvezieme na štart, tam si vylejeme trochu vody z kanoe a ponaťahujeme sa.
Získali ste viacero seniorských medailí, mnoho z nich aj doma v Čunove. Aké je súťažiť a víťaziť v domácom prostredí?
Je to iné. Športovec, ktorý trénuje a potom súperí na domácej trati, si tam vždy viac verí. V roku 2009 sa nám tam podaril husársky kúsok, keď na prvých troch miestach skončili Slováci, čo sme neskôr zopakovali aj na majstrovstvách Európy v roku 2010, čo sa dovtedy nestalo.
Kde na svete je počas pretekov najlepšia atmosféra? Máte to vôbec šancu počas pretekov vnímať?
Áno, vnímame to, nedá sa to nevnímať – a mám to rád. Každá slalomová trať je úplne iná, každá má iné prostredie, ale jednoznačne najlepšia atmosféra je v pražskej Tróji. Je tam najväčší „hukot,“ najväčší fanklub, trať je situovaná tak, že tribúny sú rovno pri vode a sú tam plastové bannery, do ktorých všetci trieskajú a pretekár je v niektorých momentoch iba meter-dva od divákov.
Rok 2024 bol jeden z najúspešnejších v kariére a ocenenie Športovec roka 2024 to len podčiarkuje. Na olympiáde ste získali bronz a štvrtýkrát v kariére vyhrali Svetový pohár v kategórii C1. Ako je Svetový pohár organizovaný a je ťažké ho ovládnuť?
Svetový pohár má päť pretekov počas celej sezóny a hoci pretekár nemusí na všetkých štartovať, rátajú sa mu výsledky zo všetkých piatich kôl a ten, kto má najviac bodov, vyhráva.
Veľkou nevýhodou je, že záverečné kolo, ktoré sa nazýva aj finále Svetového pohára, je za dvojnásobok bodov. Veľakrát sa stalo, že niekto jedny preteky aj vynechal alebo ich pokazil a získal minimum bodov, no nahradil si to dvojnásobným počtom bodov na posledných pretekov. Za prvé miesto je bežne 60 bodov, vo finálových pretekoch až 120 bodov, čo je neskutočne veľa.
Väčšinou, ak chce niekto skončiť v celkovom poradí Svetového poradia do prvej trojky a nebude vo finálových pretekoch vo finále, nemá šancu sa umiestniť tak vysoko.
Prvá vaša olympiáda bola v roku 2016 v brazílskom Riu de Janeiro a získali ste na nej striebornú medailu. Olympijská finálová jazda je vždy vyvrcholením štvorročného cyklu. Čo všetko sa musí spojiť, aby vodný slalomár skončil na medailovom pódiu?
To keby niekto vedel, tak to robí stále (smiech). Sme špecifický šport v tom, že sa vodný slalomár môže cítiť fantasticky a mať najlepšiu formu, no stačí malá chybička, jeden zlý záber, jedno šplechnutie do oka a celé úsilie vyjde navnivoč.
Človek musí ukázať presne v daný moment, v tých 90 či 100 sekundách, svoju výkonnosť – je to psychicky veľmi náročné. Olympiáda sú úplne iné preteky ako ostatné, je to veľký kolos a celá olympijská atmosféra je fantastický zážitok.
Na olympiádu do Tokia ste šli s vysokými ambíciami, vyhrali ste kvalifikáciu, ale vo finále ste ťukli 19. bránku a skončili na 6. mieste. Nebyť tejto dvojsekundovej penalizácie, mali by ste bronzovú medailu. Z čoho pramenia takéto chybičky, ktoré rozhodujú o strate medaily?
Je to vodný slalom, divoká voda je živel a bola tam neľahká kombinácia – padnutie bokom do valca, ktorý vám má pomôcť sa dostať čo najskôr do brány. Mňa valec dobre nechytil a ako som sa snažil zrýchliť, „šuchol“ som bránku chrbtom a bola z toho penalizácia. Stačí sa čo i len špičkou ťuknúť bránky alebo strčiť zle hlavu a hneď prichádza trest. Je to veľmi náročné.
Nesadol mi ani záver trate, v podstate nesadol žiadnemu pravákovi. Skončil som šiesty a predo mnou bolo päť ľavákov.
Na olympiádu do Paríža ste odchádzali s vierou v ďalšiu medailu po ôsmich rokoch. Naviac vás prišli priamo do dejiska povzbudiť aj manželka s najstarším synom. Je pre vás situácia, keď sa od vás medaila viac-menej očakáva, stresujúca alebo už viete ako na to a užívate si to?
Skôr by som povedal, že ani nie, že viem ako na to, ale vedel som, čo chcem dokázať a aj pred olympiádou som avizoval, že by som strašne rád vyhral, a zároveň, že budem spokojný s každou medailou. Vedel som, že na to mám, aj sezóna sa odohrávala podľa plánu a vedel som, že mám formu.
Okrem toho som si vedomý, že v ťažkých situáciách som mentálne silný a „nerozklepem sa.“
Mentálna sila je vaša devíza. Vieme, že na zlepšenie koncentrácie využívate prácu s dychom. Mohli by ste nám poradiť nejakú účinnú dychovú techniku na zvládnutie stresovej situácie?
Najjednoduchšie cvičenie je jednoduchý hlboký nádych a hlboký výdych. Keď chce človek upokojiť aj hlavu aj telo, na to je dobrá technika „štvorcového dýchania,“ keď sa človek hlboko nadýchne, chvíľu to podrží, hlboko sa vydýchne a opäť to podrží. A takto dokola. Niekedy stačí aj desaťkrát to zopakovať, hoci viem, že veľa ľudom sa ani to nechce, nemajú na to čas a nevedia sa na to koncentrovať.
Aj mojim chlapcom hovorím pred nejakým ťažkým testom či úlohou, nech si iba na pol minúty zavrú oči a „predýchajú to“ a budú pokojní. Najlepšie je pri tom mať prázdnu hlavu a nemyslieť na nič
Organizačnému výboru OH v Paríži 2024 šéfoval päťnásobný majster sveta a trojnásobný olympijský víťaz Tony Estanguet. Stretli ste sa s ním? Ako hodnotíte prácu, ktorú s tímom dvoch tisícok ľudí odviedli?
Čo som vnímal v médiách, tak olympiáda dopadla veľmi dobre, pričom, samozrejme, žiadna taká veľká akcia nie je úplne bez chyby. Tony sa prišiel pozrieť na finálové disciplíny „svojho športu“ – vodného slalomu. Aj sme prehodili zopár slov, gratuloval mi, no na nejaký dlhší rozhovor čas nebol.
Na OH v Paríži malo Slovensko historicky najmenší počet športovcov. Kde sa robí chyba?
O trende znižujúceho sa počtu slovenských športovcov každý vieme a snažíme sa pracovať na tom, aby sa to obrátilo. Môžem však povedať príklad zimných štadiónov – keď porovnám naše štadióny s Českom či Maďarskom, sme veľmi ďaleko za nimi.
Tým, že moje deti hrajú hokej, keď nie som na pretekoch, som každý víkend s nimi v inom meste alebo aj štáte. V Česku, v každom meste či dedine za hranicami za Skalicou majú zimný štadión, s touto infraštruktúrou sa nemôžeme ani len porovnávať, u nás je to veľké mínus z môjho pohľadu.
Najbližšia olympiáda sa bude konať v roku 2028 v americkom Los Angeles. Netajíte sa, že na nej plánujete zaútočiť na zlatú medailu. Aký je váš plán?
Môj plán je vydržať zdravý, aby ma to stále bavilo, lebo motiváciu stále ešte mám – tým, že mám striebro aj bronz, no ešte zlato mi do zbierky chýba a bolo by to krásne zavŕšenie mojej kariéry. Avšak ideme krok po kroku, sezónu po sezóne a nevieme, čo bude o sezónu-dve.
Treba takisto povedať, že vodný slalom nebude priamo v Los Angeles, ale v asi dvetisíc kilometrov vzdialenej Oklahome, kde je už postavený kanál. Som na to veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať, či aj vodným slalomárom postavia nejakú olympijskú dedinu alebo čo.
Vodný slalom je šport s vopred nepredvídateľnými podmienkami, ktorý vyžaduje improvizáciu a rýchle reakcie. Ako sa tieto vlastnosti trénujú? Pomáha vám v tom aj hokej, ktorý hrávate od svojich 25 rokov?
Pomáhajú mi všetky športy. Často aj behám, mám za sebou viacero bežeckých pretekov. V posledných rokoch zanedbávam cyklistiku, ktorá zaberie veľa času a ten pri troch deťoch nemám. Hrávam hokej aj tenis, snažím sa skrátka robiť čo najviac športov, čo mi pomáha sa odreagovať aj psychicky.
Nemám rád robiť dokola to isté a niekedy sa na konci vodnoslalomárskej sezóny už viac teším na tú zimnú, hokejovú. Je to pre mňa zábava, odreagovanie sa a vynikajúci tréning.
Kto a ako stavia vodno-slalomárske bránky na pretekoch?
Na Svetových pohároch to stavia vyžrebovaný tréner spolu s domácim trénerom, ktorí spolu postavia trať. Na majstrovstvách Európy, sveta alebo olympiáde to stavia ICF, čo je Medzinárodná kanoistická federácia. Má na to svojich ľudí, bývalých vodných slalomárov. Myslím, že na olympiáde v Paríži trať stavali Nemec a Španielka.
Chodia popri vode, pozerajú kombinácie a snažia sa to postaviť tak, aby to bolo čo najviac regulárne. V kanoistických disciplínach záleží aj na tom, kto na ktorú ruku pádluje, či je ľavák alebo pravák.
Máte možnosť si trať aj vyskúšať vopred alebo ste postavení až pred hotovú vec?
Presne z týchto dôvodov veľa cestujeme, lebo každý kanál je iný a snažíme sa čo najviac „napádlovať“ a zvyknúť si naň, aby nás neprekvapila žiadna kombinácia, ktorú postavia.
Funguje to tak, že po poslednom tréningu zatvoria trať, stiahnu brány a staviteľ vtedy nastavia trať – my ju až vtedy vidíme. Po stavbe trate je predjazda, kde idú dvaja pretekári v každej kategórii, zídu trať a potom zasadnú tréneri a nasleduje schválenie trate. Tú schvália tak, ako je, alebo spravia nejaké zmeny, napríklad, že bránku č. 8 posunú doprava o 20 cm a podobne. My tú postavenú trať ideme prvýkrát až v kvalifikácii.
Na ktorej trati ste neporaziteľný, ak podáte svoj optimálny výkon?
Keď podám výkon, že som spokojný, tak to asi na každej (smiech).
Čunovo je samozrejme areál, kde dlhodobo jazdím veľmi dobré výsledky, takisto ako aj v Prahe, kde mám štyri medaily zo Svetových pohárov. V nemeckom Augsburgu, kde bola olympiáda v roku 1972, vodu veľmi nemám rád, no takisto tam mám štyri medaily zo Svetových pohárov.
Zakliaty pre mňa je slovinský Tacen, kde som na Svetovom pohári vždy tesne za medailou pre malú chybičku, malému ťuknutiu brány a podobne. V iných pretekoch než Svetovom pohári som to tam aj povyhrával, no v ňom to mám akoby zakliate, tak tento rok to hádam prelomím.
Tento rok budete mať 38 rokov, Michal Martikán má 46 rokov a stále súťaží, Alexander Slafkovský ukončil kariéru vo veku 41 rokov. Čím to je, že vodní slalomári sú taký dlhoveký športový druh?
Z veľkej časti preto, že je to technický šport, kde človek musí stále rozmýšľať a improvizovať, nejde to len hrubou silou. Je veľa pretekárov, ktorí sú silní, ale, ako sa hovorí, necítia vodu na pádle. Michal Martikán, Sašo Slafkovský a aj ja máme veľmi dobrý cit pre tú vodu a preto sme sa udržali tak dlho na špici.
Dokedy sa dá na tej špici udržať? Kedy skončí Michal Martikán?
To nie je otázka na mňa, je to na ňom, pokiaľ to bude on cítiť. Za seba dosť pochybujem, že po štyridsiatke ešte budem veľa jazdiť, predsa len už pretekár nemá taký zápal ako pre 10-15 rokmi a situáciu mení aj vyrastajúca rodina.
Kde beriete motiváciu stále tvrdo trénovať?
V prvom rade ma to baví. Takisto je to aj zodpovednosť, keď som časť živenia rodiny a nemôžem to flákať. Keby som to začal flákať alebo budem mať pocit, že to nemá zmysel, tak radšej skončím. Nerád robím veci nie na sto percent.
Majú ikonickí slovenskí vodní slalomári svojich nasledovníkov?
Máme tam zopár mien. Samozrejme menej, než ostatné krajiny, ale vždy sa tam niekto ukáže, čo má obetavých rodičov a trénerov, ktorí sa mu dostatočne venujú a vidia v ňom potenciál. Skôr sú to také individuality.
Vodný slalom je počtom získaných medailí z vrcholných podujatí azda náš najúspešnejší šport. Vieme túto úspešnosť aj dostatočne využiť na popularizáciu a vylepšovanie podmienok a infraštruktúry?
Zväzu sa podarilo asi pred štyrmi-piatimi rokmi vybaviť dotáciu na prerobenie Čunova aj Liptovského Mikuláša. Ten má problém, že vo Váhu nie je dostatok vody, tak im tam urobili pumpy, hoci zatiaľ ešte nefungujú.
V Čunove dali moderné prekážky, ktoré sa dajú presúvať. Predtým tam boli zabetónované kamene a roky rokúce sme jazdili na jednej trati. Teraz vybetónovali dno, dali tam koľajnice ako na moderných kanáloch a hocijako sa to dá poskladať a popresúvať. Problém je akurát to, že to dlho trvá a je to prácne, ale je to fajn. Samozrejme, keď sa niečo posunie a nie je to dobré, čo sa zistí až vtedy, keď sa spustí voda, je potrebné vodu vypnúť, opäť to posunúť a podobne. Na začiatku to viackrát bolo systémom pokus-omyl.
Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za úspešného a zaspávate spokojne?
Zaspávam unavený a budím sa ešte unavenejší (smiech). Myslím, že s pokorou môžem o sebe povedať, že som úspešný. Mám úžasnú manželku, sme spolu 16 rokov, máme tri super deti a aj v športovej kariére sa mi niečo podarilo.
Ráno vstávate na budík o 4:30 hod., aby boli deti o piatej na zimnom štadióne?
Áno aj nie. Ale je pravda, že dvakrát do týždňa majú tréning o šiestej ráno a v sobotu o štvrť na sedem, takže vstávame o piatej. Pripomenuli ste mi čerstvé spomienky aj z dnešného rána. (smiech)
Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?
Určite je to pracovitosť – makať na sebe, neuspokojiť sa s hocijakým výsledkom. Takisto mentálna odolnosť, lebo šport aj život prináša ťažké situácie. Snažím sa väčšinu vecí zobrať s humorom aj tým, že som flegmatik, čo niekedy hnevá aj manželku (smiech).
Všetci traja vaši synovia športujú, hoci voda je v ich prípade v pevnom skupenstve a hrajú ľadový hokej. Bude mať raz Slovensko hokejový útok Beňuš- Beňuš- Beňuš?
To je dobrá otázka, ale ja všetkým hovorím, že to je už na nich. My im vytvárame podmienky, sme tí obetaví rodičia, čo ich všade vyvážajú a platia turnaje. Kam to však dotiahnu, to nevieme. Zatiaľ ich to baví a čas ukáže, kam sa dostanú. Nemáme žiadne prehnané ambície, že ich chceme vidieť o desať rokov v NHL a podobne. Je to na nich.
Je pre vrcholového športovca vlastná rodina s malými deťmi záťaž alebo mu rodinné zázemie pomáha?
Asi aj aj. Čas strávený s deťmi je úžasný a rodiča to napĺňa. Na druhú stranu je to niekedy veľmi únavné. Spôsob života, aký žijeme posledné roky, je už trochu na hrane fyzických síl, ale ideme ďalej.
Hokeju sa od svojich 25.rokov venujete aj vy. Na akej úrovni ho hráte?
Vo veku 25 rokov sme sa s partiou chalanov v lodenici dohodli, že začneme hrať hokej. Nakúpili a požičali sme si výstroj a mňa to tak chytilo, že hrávam dve amatérske ligy. Aj keď je vonku už celkom teplo, štyri-päťkrát do týždňa som stále na ľade, popri svojich tréningoch. Mám to ako hobby a milujem to.
Českým športovcom roka 2024 sa stal rýchlostný kanoista Josef Dostál, 6-násobný majster sveta a olympijský víťaz z Paríža. Svoju popularitu sa rozhodol využiť na YouTube - natáča a publikuje tam videá, v ktorých svojim divákom predstavuje svet vrcholového športu, ako aj svoje súkromie. Ako svoju popularitu využívate vy? Ocitáte sa aj v roli mentora odovzdávajúceho svoje skúsenosti niekomu, pre koho ste vzorom?
Nerobím to až tak, ako Josef, nie som veľmi na to. Mladým chlapcov v lodenici však samozrejme poradím, ak niečo potrebujú.
S Dostálom máme aj dobrú príhodu. Je to kajakár, veľmi silný. Raz som ho na jednej exhibícii v Prahe videl v plastovej lodi, no napriek strašnej sile v zábere by ho rukami všetci slalomári porazili, keďže to nemal vôbec pod kontrolou. Smiali sme sa na tom, že je veľmi rýchly, ale zatočiť či urobiť záves vôbec nevedel (smiech).
O čom ešte snívate a máte v pláne zrealizovať do 5 či 10 rokov?
V prvom rade chcem ostať zdravý a aby ma šport stále bavil a napĺňal. V tomto roku máme majstrovstvá sveta v Austrálii, pričom z majstrovstiev sveta mi chýba titul v individuálnej súťaži, tak oň tam skúsim zabojovať. O to viac, že sa mi tam vždy darilo a mám to tam rád. Najvyšším cieľom tohto olympijského cyklu je však samozrejme olympiáda v Los Angeles.
Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?
Na dva budíky (smiech). Nadšenie tam nie je, veľakrát som hneď ráno unavený, keďže mám mesiace, kedy sa v podstate poriadne nevyspím, že by som mohol ráno dlhšie spať. Tým, že deti chodia do školy, pred siedmou vstávame a musím ich rozviesť. A keď už som hore, idem rovno na tréning, potom na ďalší, potom obed, ďalší tréning, deti a ich rozvoz.
A ranný rituál? Všetci sa mi smejú, že sa zobúdzam iba vďaka káve a kofeínu. Ráno sa zobudím, dám si ľahké raňajky a dvojitú kávu, aby som došoféroval do školy či škôlky.
